Blázni zomierajú

Môjmu prvému zamestnaniu predchádzala drobná predohra. Tento článok je však zbytočne dlhý, únavný, osobný, kompromitujúci, odhaľujúci súkromie aj iných ľudí, osobný! Stretnete tu výrazy ako: Tuzex, Slovkoncert alebo Štúdium spevákov zábavného žánru, a to mladším ročníkom zaručene nemá čo povedať. Ak máte málo času alebo slabšie nervy, NEČÍTAJTE HO! Veď načo?

Kedysi dávno so mnou lomcovali dve výrazné chute. Chuť hrať divadlo a chuť spievať. Tú prvú som si ventilovala v amatérskom divadielku Štúdium D 2 a pre tú druhú sme dennodenne skúšali s pop-jazzovo orientovanou skupinou Faun. (Marian Jaslovský si tie romantické časy isto dobre pamätá.) Skúšky sa nám však kryli, a tak stálo predo mnou rozhodnutie: divadlo, alebo kapela. Rozhodla som sa pre muziku, hoci to bola pre mňa zložitejšia cesta. Milovala som Ellu Fitzgerald a túžila som spievať ako ona. Nevedela som pritom poriadne ani mikrofón v ruke držať a A JA TAKA DZIVOČKA mi určite sedela viac ako jazzové vyšívačky. Lenže dievča tvrdohlavé a zaslepené chcelo hlavou múr preraziť.

Po dvoch rokoch súkromných hodín spevu u Františka Tugendlieba (spevák, hudobník, liečiteľ a filozof, ktorý mi nesmierne pomohol a ktorého si nadovšetko vážim) som absolvovala ďalšie dva roky v ŠTÚDIU SPEVÁKOV ZÁBAVNÉHO ŽÁNRU. Nesmejte sa, tak sa to naozaj volalo a hovorím na rovinu, bola to jedna z mála vecí, na ktorú bol vtedajší politický systém dobrý.

Celkom zadarmo, len preto, že sme prešli konkurzom, sa nám venovalo niekoľko profesionálov, ktorí nás vyučovali od dejín hudby po pohyb, nástroj a hlasovú techniku všetko, čo sme mohli potrebovať do života. Pán Trnečka nás napríklad naučil spievať z nôt (priznám sa, že odvtedy som to nerobila) a naši lektori nás postupne zasväcovali do jednotlivých hudobných žánrov. Museli sme vedieť zaspievať jazz, blues, muzikál aj pop. Mojím lektorom bol Peter Breiner. Aj on zapríčinil, že mi trochu začalo „svitať“ a bolo stále viac jasné, že ani Fitzgeraldová, ani nič podobné zo mňa nikdy nebude. Peter ma vyprovokoval k tomu, že sa mi konečne začalo chcieť byť samou sebou.

Absolvovať štúdium spevákov zábavného žánru malo jednu podstatnú výhodu. Dostali sme „triedu“ na Slovkoncerte. Neskoršie ročníky sa teraz na tom môžu už len baviť, ale vtedy sme vedeli, že ak chce niekto profesionálne koncertovať, triedu musí mať a na skúšky pred nejakú komisiu, kde sa pýtali aj na politické hlúposti, sa nikomu nechcelo. Dostali sme poväčšine 2. triedu, t. j. 600 Kčs za koncert. Sólisti sa vždy mali lepšie ako muzikanti. Ich honoráre boli ešte nižšie.

A prečo to vlastne spomínam? Ten smiešny papier mi bol dobrý na to, aby som mohla byť na voľnej nohe, respektíve umelec v slobodnom povolaní. Moje prvé povolanie teda znelo: speváčka.

V tom čase sa nám z dôvodu narukovania na základnú vojenskú službu (bŕŕŕŕ) rozpadla naša „úžasná“ skupina. Práve sme mali za sebou účinkovanie v TELEVÍZNOM KLUBE MLADÝCH, čo bolo pre nás perfektné ani nie preto, že sme sa tam mohli pretŕčať, ale preto, že nám vďaka pozvaniu Ľuba Zemana umožnili nahrať si tri pesničky v profesionálnom štúdiu! To bolo v tom čase pre pár amatérov niečo! Síce to muselo ísť všetko na jeden šup, lebo času bolo málo, ale aj tak... tešili sme sa. Iste, že nie dlho, lebo po narukovaní kapelníka a jediného autora už skupina nemala význam. Vo Faune sme mali naozaj dobré vzťahy, a tak sme smútili o dušu.

V tom čase som sa osamostatnila od rodičov, prenajala som si v bratislavskej Trnávke malý domček a bolo treba sa o seba postarať aj finančne. Náhoda ma priviedla do tzv. Divadla hudby, ktoré síce už nefungovalo, ale v tých priestoroch sídlilo jedno z dvoch nahrávacích štúdií OPUSu, konkrétne to s 8-stopým magnetofónom a archív. Zamestnali ma na polovičný úväzok. Čistá mzda činila 825 Kčs (korún československých), domček ma stál 770. Boli sme však na tú platbu dve - s priateľkou. Žili sme od výplaty k výplate a keď mi môj otec dal nejaké peniaze, upaľovala som do potravín a urobili sme si hostinu. Raz som si našetrila na teplučkú bundu z TUZEXU. Po dlhom čase som si dopriala niečo poriadne a praktické a keď raz prišiel do štúdia sám MEKY ŽBIRKA v takej istej, pochopila som, že voľba bola dobrá. O pár dní mi ju nejaký blb šlohol v kaviarni. Bola zima a mráz a ja chúďa som musela ísť domov tak naľahko a nosiť zasa ten odporný biely šušťákový kabát, ktorý práve vyšiel z módy.

Sústredila som sa radšej na prácu. Archivovala som a vydávala nahrávacie pásy na rýchlosť 38 cm/s, aj široké viacstopové na nahrávanie a vypisovala som tzv. krstné listy nahraným albumom. Od nás putovali pásy do Čiech, kde sa lisovali platne. Ja som musela spočítať minutáž a vyrátať, kedy má ihla skočiť z pauzy na pesničku. Po mne to už nik nekontroloval. Bolo by zábavné, keby som sa pomýlila.

Okrem toho som s potešením sledovala zvukárov, technikov a hudobných režisérov pri práci. Zaujímali ma aj speváci a muzikanti. Spomínam si na deň, keď Peter Nagy nahrával duet s malinkou Darinkou Rolincovou. On jej dlho a trpezlivo vysvetľoval, čo a ako má byť, veď to bolo ešte naozaj decko, ona sa naňho zbožne dívala. Najskôr skúšali spievať spolu, to akosi nešlo. Keď Darinka povedala, že sa ponáhľa do školy, tak sa dohodli, že si najskôr dievčatko naspieva svoj part a potom Peter.

Darinka šla do štúdia, naspievala to na prvýkrát tak, že všetkým vyskočili oči z jamôk, hodila si na chrbát školskú tašku a povedala: Ďakujem. Dovidenia!

Najväčšia zábava v réžii bola, keď niečo nahrával istý nemenovaný, nie príliš obľúbený človek, ktorý sa po revolúcii angažoval v politike. V tej mu to vyšlo asi tak ako v muzike.

Hudobným režisérom bol v tomto prípade Peter Breiner. Spomínaný hudobník hral na gitare, spieval a pritom aj vo svojom pokročilom veku sa v štúdiu metal, akože je rocker vtiahnutý do svojej geniality. Mal mimoriadne nesympatický hlas a bol to podľa nás blbec. (A ešte stále aj je!) Vedel presne, ako a kde si čo vybaviť. Peter si nás nechal všetkých zavolať a zabával sa tak, že jemu pomocou mikrofónu do štúdia hovoril: To bolo perfektné, ty nemáš chybu (aj keď to bolo príšerné) a len tak ďalej! Hneď ako mikrofón vypol, ďalej sa naňho cez sklo usmieval, ale hovoril: „No ty si ale dobrý ...! Áno, áno, si super k****, len tak ďalej...“ A tak stále dokola. Každý, kto nakukol do réžie, musel vzápätí veľmi rýchlo vycúvať, aby úžasný muzikant nevedel, že si idú všetci cvrknúť od smiechu.

Kým sa kolegyňa nevrátila z materskej, pracovala som ako jediná osoba ženského pohlavia medzi tuším dvadsiatimi mužmi. Bola som mladá a naivná a často som od úžasu len oči otvárala nad tým, čo mi s obľubou zo špásu hovorili. Napríklad v technickej miestnosti bol starý bordový gauč a technici s úsmevom zvykli hovoriť, že ten už niečo zažil a vraj aby som si naň nesadala, lebo otehotniem aj cez šaty. Nahrávalo sa totiž niekedy aj večer. Vraj tam bývalo veselo a vôbec sa tam nepilo. Párkrát sa stalo, že istá „svätá“ trojica sa po nahrávaní v Pezinku zostala ešte zabávať a do nášho bratislavského štúdia prišli až ráno a pešo, alebo aj neskôr. Večne tam niekoho po telefóne zháňali manželky.

Náš šéf hral väčšinou prísneho a nahnevaného a občas sa stalo, že prišiel ráno do práce a nakričal na mňa, že ženy sú sliepky a sú dobré len na jedno! Vždy bolo jasné, kedy sa pohneval so ženou a aj to, kedy mal na večeru hrianky s cesnakom, ktoré zbožňoval. Mali sme miniatúrnu kanceláriu, tak sa statočne vetralo.

Bolo to pekné obdobie. Dobrá partia a navyše pekne načierno (teraz už hádam môžem) som nahrala svoju prvú pesničku Svet v dámskych kabelkách, v pezinskom štúdiu, s profíkmi, na profi mašinách, pričom nám výrazne pomohli Ivan Minárik a Laco Lučenič. Ten okrem gitarového sóla a vyhrávok nahrával aj tympany, do ktorých búšil tak, že polámal všetky dostupné paličky, a tak posledných pár taktov donahrával so zmetáčikmi pani upratovačky. Touto cestou jej za to srdečne ďakujem. Ak ešte žije, pravda.

Po roku mi vypršala pracovná zmluva, a tak som sa vybrala za skúsenosťami a zárobkom do sveta. Teraz už viem aj to, čo znamená v Kazachstane „o pol šiestej do prava“.