Nato, aby som vás vtiahol do story - moje prvé zamestnanie, sa musím pred oficiálnym štartom vrátiť späť o jeden rok. Začiatkom jesene 1989 som študoval na Vysokej škole technickej v Košiciach. Na Baníckej fakulte, v odbore automatizované systémy riadenia výrobných procesov som bol v piatom ročníku a chystal som sa definitívne opustiť moju alma mater. Mal som individuálny študijný plán a do školy som zašiel, len keď som išiel náhodou okolo. Hrával som tenis, čítal knihy, usilovne som si dopisoval s vtedajšími redaktormi Dotykov (stále mi posielali nacyklostylovaný list, kde stálo niečo v zmysle: „Vaše básne nespĺňajú kvalitatívne požiadavky na uverejnenie v našom časopise. Doštudujte si teóriu verša a po čase sa nám opäť ozvite.“), pokúšal som sa nadviazať bližšie vzťahy s opačným pohlavím, atď. Veď to poznáte. Na budúcnosť nikto nijako extra nemyslel. Tá bola totiž viac sivá ako nebo nad yokohamským zálivom s mŕtvym kanálom televízie dokopy. Najčastejšie sme s kamarátom uvažovali o zájazde do Juhoslávie a následnej emigrácii. Občas sme hovorili o cieľových krajinách. Ja som mal vybrané Anglicko.
Naše sny o politickom azyle nám prerušil 17. november a všeobecne známe udalosti, ktoré bezprostredne po ňom nasledovali. S eufóriou a poriadnou dávkou naivity som sa vrhol do boja za „našu svetlú budúcnosť“. Ani som si nestačil všimnúť, ako plynie čas a ocitol som sa na konci augusta roku 1990 s diplomom v ruke.
Následne nato, v deň výročia povstania, mi moja starostlivá mama oznamuje, že mi vybavila miesto u nich v obchodnom podniku. Od 3. septembra, 7:00. Moja jediná námietka bola vtesnaná do výkriku: „Veď je to o štyri dni! A o siedmej?!“
Nemenovaný štátny podnik pri Banskej Bystrici sa zaoberal predajom a servisom stavebných a cestných strojov a špeciálnej techniky (rozumej zbrane). Absolútny chaos typický pre vtedajší absurdistan, dezorganizácia a proto privatizačné trendy spôsobili, že nikto odo mňa nič nechcel. Za plat 2 100 Kčs by to bola v podstate aj drzosť. Jediná požiadavka sa zniesla zo strany mojich spolusediacich (bol u nich voľný stôl). Poprosili ma ako „odborníka na výpočtovú techniku“(rozumej jedno PC 286), či by som im nevedel nainštalovať hru Tetris. S touto náročnou úlohou som sa vyrovnal v priebehu týždňa, nevediac, čo činím. Zo zamestnancov servisu sa razom stalo neurotické stádo gamblerov. Niektorí prichádzali do práce už o pol piatej, aby sa dostali ku klávesnici, iní zotrvávali do neskorých nočných hodín a potúžení alkoholom zvádzali ostré boje s ruským softom. Neskôr som bol prinútený vytvoriť tabuľku hráčov v dBase, a keď som zaviedol Tetris 3D, nastali Vianoce. Ešte dnes, po desiatich rokoch, vidím mechanika Gaba, ako sa po štyroch prikráda k sekretárke vedúceho servisu, Marike, aby jej zahryzol do lýtka.
Z hráčskeho brlohu ma vytrhla služobná cesta do Mostu, kde sme vycestovali do našej filiálky na inventúru. Mojím nadriadeným bol bývalý veľký muftí, teda predseda podnikového výboru KSČ, ktorý svoju predchádzajúcu stranícku bohorovnosť a aroganciu dobre skrýval a ukazoval len na požiadanie. Osobne mi pripadalo nezmyselné rátať pružiny a matice, keď bolo verejným tajomstvom to, že riaditeľ s námestníkom zašili dva buldozéry do Rakúska. Doteraz nechápem, ako sa im z toho podarilo vylízať.
Neviem, ako skončili moji spolusediaci, pretože ma po čase prevelili na oddelenie propagácie. Tu odo mňa nechceli dokonca ani inštaláciu Tetris. Jediný problém boli štikačky. Aj keď bola posuvná „pracovná“ doba, stanovených 8 a pol hodiny ste museli odrobiť. Predtým mi štikacie služby zabezpečovali Tetrisáci, avšak na propagačnom...? Tento problém som vyriešil pomerne originálne: začal som si chodiť štikať do iných podnikov a procesu som sa zúčastňoval z mojej postele. Viem, viem, nebolo to celkom kóšer, ale punkovo-anarchistický prístup bola jediná obrana môjho organizmu proti ranopostsocialistickej realite. Zarážajúce bolo, že som vôbec nikomu nechýbal. Riaditeľova pani manželka - moja kolegyňa, inak veľmi pekná a príjemná, pripravovala založenie súkromnej reklamnej agentúry. Tá funguje dodnes, na rozdiel od môjho obchodného podniku. Ale to je už iná story. Ja som po roku rozviazal zmluvu dohodou, dostal som odstupné za tri mesiace a nastúpil som do Slovenského rozhlasu, štúdio Banská Bystrica. A to som ešte netušil, že komédia z inžinierskej odysey bude pokračovať aj naďalej v ešte extrémnejších podobách.
Komentáre